Vratislav Strnad, Ferdinad Wolf, Jan Hesoun: Sehen und Wissen als das Mogliche. In: M.Vogt, H.Dreesen: Rituale, Externalisieren und Losungen. Borgmann Dortmund 2008.
Snažíme sa reflektovať otázku čo sa deje v našom vnímaní, prípadne vo vnímaní našich klientov jednak všeobecne, ako aj v špeciálnej situácii keď uskutočňujeme terapeutickú činnosť.
Dospeli sme k presvedčeniu, že by mohlo mať zmysel preskúmať a pochopiť príslušné predpoklady z naratívneho pohľadu.
V tejto súvislosti sme rozpracovali najmä pojem dekonštrukcie, ktorý má pre nás základný zmysel. Išlo o to, aby sme absolutistické nároky (požiadavky) vnímania, ktoré žijú v našej duši rozpustili do podoby možností. Tým sa nám síce otvoria nové priestory uvažovania, zároveň si však dokážeme naďalej uvedomovať naše obmedzenia.
Práve toto protirečenie so sebou prináša napätie, ktoré nás v našej terapeutickej aktivite permanentne vyzýva (provokuje) a núti k tomu, aby sme si prakticky neustále zachovávali a chránili „postoj začiatočníka“, tak ako ho chápe Zen-budhizmus (Suzuky, 1975). Zároveň je pre nás tiež dôležité držať pred očami aj otázku istej „orientácie na riešenia“, aby sme sa nestratili v nekonečných „rečových hrách“ (Wittgenstein, 1984).
Vratislav Strnad rozvíja myšlienky smerom k ťažisku (stredobodu) dekonštrukcie z naratívnej perspektívy. Nasleduje k danej téme príhodná kazuistika z pera Jana Hesouna. Tá napokon poslúžila Ferdinandovi Wolfovi ako východisko pre reflexiu o externalizácii ako „rečovej hre“ v procese riešenia a transformácie.
Vratislav Strnad: Dekonštrukcia – To čo vidíme a To čo vieme ako To čo je pre nás možné.
(Nemecky sa to dá vyjadriť jednoduchšie – Sehen und Wissen, podstatné mená, akoby substancie, ktoré v duši určujú čomu veríme, že je pre nás možné – als das Mögliche; M.L.)
Príbeh reprezentuje živý dialóg „tancujúcich náprotivkov“.
To ho odlišuje od správy (referátu). V správe sa reč používa tak, aby fungovala ako lineárne gramatické poradie s úplne transparentným, podľa možnosti jednoznačným a uzavretým významom. Je to zotročená reč.
Príbeh je vždy „v procese“ rozprávania – keď aktuálne rozprávame a načúvame, alebo keď si tieto procesy sprítomňujeme. Príbeh je neustále otvorený. Objasňuje nám skúsenosť žitia - v - čase aj skúsenosť žitia - proti – času. Príbeh nadobúda transparentnosť tým, že kopíruje linearitu následkov udalostí. Príbeh sa ale nekončí na konci línie udalostí (t.j v konečnom dôsledku smrťou). Príbeh sa končí vyústením do zmyslu, ktorý nášmu životu daruje určité hodnoty – dovtedy kým budeme na žive. Príbeh je križovatka rôznych významov, križovatka zmyslu. Žije z napätia možností, ktoré (ešte) neboli realizované a nemôžu byť realizované kvôli tomu, aby náš život mohol mať určitý zmysel. V tomto chápaní je To čo vieme (o sebe a svojom živote) vždy šťastným, alebo nešťastným spôsobom „zotročené“. Človek, ktorý by chcel predstierať, že si chce podržať všetky svoje životné možnosti by musel zaplatiť vysokú cenu v podobe straty zmyslu (života, pozri Blumenberg, 1997).
V dekonštruktívnej práci sledujeme významné stopy nešťastia, ktoré vyplýva zo skutočnosti, že nie sme ani bohovia, ani objektívni non-telesní a non-časoví pozorovatelia, ktorí sa vo svojom večnom živote radujú z nekonečných a nekonečne premenlivých možností. Pri dekonštrukcii odhaľujeme spôsoby a metódy akými jednotlivec spracúva svoje skúsenosti, ako ich komplexitu prostredníctvom svojich (zmyslových) preferencií „zotročuje“, čo však je zároveň nevyhnutné...
Ako určité „veci“ považuje za dôležitejšie a koncentruje na nich svoju pozornosť, ako iné veci zanedbáva, pretože ich nedokáže vnímať ani oceniť ako dôležité. V dekonštruktívnej práci sa pozvolna ukazuje čo jednotlivec prevzal do svojej skúsenosti a čo naopak prehliadol, alebo zaprel. Oproti tomu stojí: čomu (zo svojho Videnia a Vedenia) sa rozhodol veriť ? Dekonštruktívne načúvanie prináša príležitosť preskúmať, či sa to vypláca...
Dekonštrukcia sa vyznačuje Pohľadom zhora (Úbersehen, looking over) a Rozpamätávaním (Besinnen, remembering). Pri dekonštruktívnej práci, podobne ako pri potulkách v otvorenej krajine, zažívame a ochutnávame bohatstvo a rôznorodosť tvarov, figúr, ich súlad ako aj ich nerovnakosť a cudzosť a snažíme sa, aby sme sa v tejto krajine cítili príjemne. Pri Hľadení zhora sa pripájame k tým častiam krajiny, ktoré sú nám z predchádzajúcich skúseností dôverne známe. Tým náš Pohľad zhora zužujeme. Hľadenie zhora znamená súčasne hľadanie toho, čo sme už niekedy videli a poznali (Rozpamätávanie) a aj opúšťanie (ba aj zrádzanie) toho čo je známe kvôli túžbe po novom.
Preto sa dekonštruktívne Prehliadanie zhora a Rozpamätávanie dá prirovnať k dráme v ktorej To čo môžeme a chceme vidieť pred nami stále nanovo otvára priepasť našich volieb.
Úspešný proces dekonštrukcie sa dá charakterizovať nasledovne:
-
Zaplavenie zmyslovými pocitmi.
-
Vystupňovanie napätia z otvárajúcich sa možností (videného a poznaného) a zintenzívnené vedomie vlastnej voľby
-
Intenzívne prežívanie
Externalizácia – poznanie ako moc
Z princípu dekonštrukcie vieme, že jednotlivec vždy stojí pred nevyhnutnou voľbou pokiaľ ide o to, čo môže vidieť a čo môže vedieť. Aj pokiaľ ide o to v čom, čím a prečo žijeme. Zo spoločnej dekonštruktívnej práce vyplynie, že individuum urobilo svoje voľby svojim štýlom a svojim spôsobom. Z logiky svojej voľby je indivíduum „prinútené“ to čo si zvolilo vnímať následne ako niečo vlastné (internalizovať to).
V dekonštruktívnom procese sa však viac či menej zreteľne ukazuje, že všetky voľby toho, čo klient videl a vedel boli pôvodne provizórne a tým pádom aj otvorené. Pôvodne sa tieto rozhodovacie procesy orientovali len na jeho tendencie, teda nevytvárali žiadnu „skutočnosť“. Keď sme už nejakú perspektívu (videnia a vedenia) prijali za svoju a táto sa relatívne ustálila, dochádza následne k ďaľšej stabilizácii – a to nezávisle na nových životných skúsenostiach.
Z naratívneho pohľadu pôjdeme ešte trochu ďalej a vyslovíme tento predpoklad: nové životné skúsenosti sú doslova zotročené starými spôsobmi videnia a chápania. Pod tlakom aby stabilita pretrvala sme nútení niektoré zo svojich starých spôsobov chápania naďalej a donekonečna udržiavať a to nie zriedka aj za cenu veľkého trápenia.
V takejto dramatickej situácii sa oplatí preskúmať, ktoré spôsoby videnia a chápania niekedy na začiatku (v čase keď ešte boli úzko spojené so životnými zážitkami) odporovali „zostabilneniu“ (chceli takpovediac vstať z mŕtvych). Z ich pomocou sa môže rozvinúť tendencia, ktorá tie cudzie a „citlivé“ spôsoby (vlastnosti, správanie, povahu) z privátneho zážitkového sveta konečne „vyvlastní“ - teda externalizuje. Podľa našej mienky to najdôležitejšie pre celý terapeutický proces je zmena v smere pohybu: pohyb z vonka, teda zo zážitku do vnútra, kde sa stane súčasťou Seba sa zmení na pohyb opačným smerom – teda z vnútra von, zo Seba do zážitku. V klasickej naratívnej práci máme sklon tento obrat v smere pohybu zanedbať. Pokiaľ dostatočne nerozlišujeme medzi dekonštruktívnou prácou a externalizačnou prácou ( čo je žiaľ bežné ako z pragmatických tak aj teoretických príčin), potom obsahy vhodné na externalizáciu skôr vnáša terapeut, než by ich vynášal samotný proces.
Chceme zdôrazniť, že sa tu v prvom rade jedná o mimoriadny, životne dôležitý rozhodovací proces: čo vyšleme opäť von zo Seba do sveta. Takéto odhodlanie začne byť skôr či neskôr zreteľné u samotného klienta. Preto je skôr škodlivé klientove odhodlanie „terapeuticky“ provokovať. (Práve ono odhodlanie je kľúčom pre ďaľšie klientove životné zmeny; a nie, ako sa obvykle traduje, samotný obsah, či smer odhodlania).
Celkom stačí si na toto odhodlanie iba počkať. Tento terapeutický postoj by sme chceli pomenovať ako aktívne vyčkávanie, pretože sú pri ňom aktívne aj terapeutove spôsoby videnia a chápania.
Pohyb z vnútra von pôsobí destabilizujúco. Preto je dôležité, aby sa klient sám a samostatne dobre oboznámil zo svojou voľbou, aby dobre videl a pochopil akú cenu v podobe destabilizácie niektorých životných perspektív za ňu zaplatí.
Povedali sme, že ide o kľúčový zážitok. Preto je dôležité preskúmať nasledovné: Ako To, čo sme prijali za svoje na nás spätne pôsobí, čo v nás vyvoláva. Čo robí s našou dušou (mind), s našim telom a s našim životom. Stručne povedané – čo To s nami robí ? Zároveň ide aj o otázku aké prostriedky máme ako vždy po ruke aby sme obstáli v spolužití s tým, čo nie je našou samozrejmou súčasťou ( otázka symbiózy s „votrelcom“). Keďže vďaka dekonštrukcii bola samozrejmosť videného a chápaného podlomená a rozrušená, existujú viaceré možnosti ako klásť otázky a čo preskúmať. Po prechode na externalizačnú líniu dochádza k oslobodeniu od voľby niečo opäť prijať. Ako už bolo povedané: zaujímame sa nie o obsahy videného a pochopeného (čo klient vidí a čo si o tom myslí), ale o funkčnú stránku veci: čo toto nové videnie a chápanie robí s jeho životom a aké inštrumenty má vďaka tomu novému videniu a chápaniu k dispozícii.
V tomto štádiu sa často objavuje ťah, respektíve nápad, či pokušenie využiť inštrumentárium z prístupu zameraného na riešenie, osloviť klientove zdroje a detailne konštruovať užitočné ciele. Naša skúsenosť nás vedie k presvedčeniu, že je lepšie kombinovať oba prístupy skôr úsporne a opatrne. Na riešenie zameraný postup často vyvolá rýchly nárast napätia z rôznych perspektív. Klient sa síce rýchlo dostáva do cieľovej rovinky, ale niekedy nevie prečo a čo tam naňho čaká. Táto linearita na riešenie zameraného postupu je v posledných rokoch čoraz častejšie diskutovaná. (Sami sme k nej prispeli v texte ““Riešenia“ - reflexia myšlienkok, terapeutických postupov a teórie, „šťastné ilúzie“ a/alebo „len“ sebapoznanie“. Wolf a Strnad 2004). Napriek tomu detailná práca na riešeniach, ak sleduje najlepšie princípy tohto prístupu môže zmierniť riziko „predčasných“ cieľov. Na druhej strane – ako nedávno ironicky poznamenal viedenský systemický terapeut Henry Vorpagel – naratívne inštrumentárium môže viesť ku barokovej obšírnosti rozmanitých opisov bez toho že by sme vedeli, kam vlastne kráčame. (Vorpagel 2005).
Dekonštruktívne Hľadenie zhora nám pomáha zorientovať sa v krajine nášho života.
Externalizácia novým spôsobom oživuje naše voľby a rozhodnutia ohľadom toho, čo je pre nás v našom živote dôležité a vzácne.
Zvýšená zvedavosť, napätie, neistota a intenzívne prežívanie pri práci s dekonštrukciou sú v externalizačnej fáze vystriedané zosilnenou motiváciou niečo urobiť – prežívaním intenzívneho rozhodovania, ktoré sa spája s vnútorným vyjednávaním a bojom samého so sebou. To vyústi do intenzívneho zamerania na zmenu svojho života.
Kritériá „dostatočne dobrej“ externalizácie:
-
Obnovený súlad videného a chápaného s aktuálnou životnou skúsenosťou – jeho zmyslovosť
-
Zážitok úľavy
-
Intenzívne vedomie vlastných možností
Naratívna práca podľa našej mienky nerezultuje z dobrého alternatívneho príbehu života (či z dobrého tvaru, vyjadrenia, alebo publikácie) v zmysle určenia dobrého cieľa. Skôr sleduje tok (rieku) reči na jeho nekonečnej ceste pri hľadaní zmyslu. Podľa našich skúseností dobrý život nepotrebuje žiadne transparentné, prekvapujúce svedectvá. Tie aj tak existujú. Nie je potrebné ich špeciálne vyvolávať. Povedané inak: pozitívne príznaky choroby (ktorú by sme mohli nazvať ako „smrteľný život človeka“) žiadne nejestvujú ( aby to bolo zrozumiteľné aj pre zdravotné poisťovne, zadávateľov zdravotníckych projektov a podobne).
Preklad: M.L., február 2019