Poznámky "z Yaloma": Ako hodnotia rôzne terapeutické faktory samotní klienti? Inšpirácia k edukačným skupinám s rodičmi?

30.03.2013 11:18

Ako hodnotia rôzne terapeutické faktory samotní klienti? Ktoré považujú oni sami za tie, ktoré prispeli k ich terapeutickým zlepšeniam?

 

    Prístup k hodnoteniu psychoterapie, aký prezentujú Irvin D. Yalom a Molyn Leszcz v knihe Teorie a praxe skupinové psychoterapie ( Portál, Praha 2007, s. 94 -122 ) z môjho pohľadu veľmi pekne korešponduje s predpokladom systemického prístupu, že „psychoterapia je vecou klienta“.

    Preto by aj hodnotenie efektov malo byť v prvom rade vnímané z pohľadu ľudí, ktorí na svojej ceste životom niekedy hľadajú odbornú pomoc, podporu, usmernenie, informácie, alebo autentickú blízkosť a spolupatričnosť. Už sa to asi prestalo hovoriť, ale systemickí terapeuti nerobia terapiu – tú „si robí“ klient sám.

Pozri k tomu úvodnú poznámku v prvej „Zprávě o systemické terapii", ktorú ako svoju diplomovú prácu napísala Soňa Pecháčková / Praha, ISZ 1993 / - "Nič také ako systemická terapia neexistuje".

 

Bolo použité Q-triedenie 60-položkového dotazníku.

20 skupinových terapeutov vybralo po 12 najúspešnejších klientov. Tí robili hodnotenie položiek.

Klienti zo strednej triedy s neurotickými a osobnostnými problémami.

Terapia trvala 8-22 mesiacov.

 

10 položiek, ktoré podľa klientov najviac pomohli:

1. Objavenie a prijatie doteraz neznámych a neprijatých častí seba samého.

2. Schopnosť povedať čo ma trápi, namiesto toho, aby som to držal v sebe.

3. Ostatní otvorene hovorili, čo si o mne myslia.

4. Naučil som sa, ako vyjadrovať svoje city.

5. Dozvedel som sa od skupiny aký na nich robím dojem. - Rovnako oceňované bolo: Vyjadroval som negatívne, alebo pozitívne pocity voči ostatným. - Rovnako tiež: Zistil som, že musím prijať úplnú zodpovednosť za to, ako žijem svoj život, bez ohľadu na to, koľko podpory a riadenia dostávam od ostatných.

6. Dozvedel som sa, ako sa presadiť medzi ostatnými.

7. Videl som, že ostatní mohli otvorene hovoriť o problematických veciach a aj inak riskovať a pomohlo im to, takže aj ja som to mohol skúsiť.

8. Cítil som, že môžem skupine a aj iným ľuďom viac dôverovať.

Úspešní klienti označujú ako najvýznamnejšie najčastejšie terapeutické faktory – katarziu, sebapoznanie a interpersonálne učenie, v tesnom závese potom súdržnosť a univerzalitu.

Najmenej oceňujú faktory: znovuodohranie rodinnej situácie, riadenie a identifikáciu.

Skutočným jadrom terapeutického procesu v skupine je citovo bohatá sebareflexívna interpersonálna interakcia v prostredí dôvery.

• Katarzia: je nevyhnutná, ale nie postačujúca. Tí, ktorým skupina pomohla uvádzali katarziu spolu s nejakou formou kognitívneho učenia. Opisovali oslobodzujúci pocit z toho, že človek získal určité schopnosti pre budúcnosť.

• Vyjadrovanie kladných afektov bolo spojené s pozitívnym výsledkom terapie a postupom času bolo stále častejšie. Vyjadrovanie záporných afektov bolo terapeutické len ak sa spájalo s úprimnými pokusmi pochopiť seba, alebo druhých ( klienti vyrovnávajúci sa s životnou stratou ).

• Na životné výzvy sa dá reagovať lepšie, ak človek môže vyjadriť svoje potreby, zlepšuje to kvalitu života ( ženy s rakovinou pŕs, muži s HIV).

• Ak v skupine nedochádza k vyjadrovaniu afektov, skupina degeneruje na úroveň akademickej debaty.

• Intenzita emočného výrazu je relatívna, je potrebné posudzovať ju cez zážitok klienta; pri mnohých príležitostiach sa študenti po zhliadnutí videozáznamu skupiny sťažovali, že to bolo nudné a nevýrazné – klienti danej skupiny však stretnutie prežívali veľmi intenzívne a pripadalo im emočne silne nabité.

• Sebapoznanie: hlavný význam mala pre klientov položka - Objavenie a prijatie doteraz neznámych a neprijatých častí seba samého. Najčastejšie v sebe objavovali kladné stránky, schopnosť starať sa o druhého, mať blízky vzťah s ostatnými, prežívať súcit.

• Psychoterapia býva často vnímaná ako detektívne pátranie, odkrývanie, obnažovanie. Vyhrabávanie môže odhaliť naše poklady, rovnako ako zahanbujúce, strašné, či primitívne časti našej osobnosti. Rogers, Horneyová, Maslow a aj naši klienti nám pripomínajú, že terapia je tiež horizontálnym a nahor orientovaným procesom, už vyrástla zo zdôrazňovania patologického a v súčasnosti sa zameriava na rozširovanie pozitívnych emócií a myšlienok.

• Cieľom terapie je zmena. Je však málo dôkazov o tom, že samotné seba-pochopenie vedie k zmene. Výklad terapeuta je správny – ak vedie k zmene.

• Na druhej strane: niektoré výskumy o reakciách na stres a o následkoch stresu z traumatických situácií ukazujú, že ak traumatický zážitok dáva človeku zmysel, vedie to ku zníženiu psychologických a fyziologických prejavov stresu.

• Existenciálne faktory: na 5. mieste uvádzali klienti ako najdôležitejšie: Zistil som, že musím prijať úplnú zodpovednosť za to, ako žijem svoj život, bez ohľadu na to, koľko podpory a riadenia dostávam od ostatných.

• Existenciálna terapia je dynamický prístup so zvýšenou pozornosťou k existenciálnym témam. Od ostatných dynamických škôl sa zásadne líši. Klasická analýza opisuje boj medzi hlavnými pudmi jedinca, najmä sexuálnym a agresívnym a prostredím, ktoré frustruje ich uspokojovanie. Self-psychológia sa zameriava skôr na úsilie jedinca o zachovanie stabilného pocitu živého a hodnotného self v prostredí súznejúcich, i zklamávajúcich self-objektových vzťahov. Existenciálny prístup hovorí, že ľudská bytosť vedie boj s absolútnymi atribútmi existencie, akými sú smrť, osamelosť, sloboda a nezmyselnosť.

• ~ Tieto formulácie Irvina Yaloma súvisia s vedením skupín onkologických pacientov ~

• Významným konceptom je, že sa ľudia vzťahujú k zásadným otázkam svojej existencie dvoma možnými spôsobmi. Na jednej strane môžu žiť v neustálych podružnostiach, zahltení malichernosťami, stratení vo veciach, popierať, alebo ignorovať svoju životnú situáciu. To je podľa Heideggera bytie v zabudnutí. Alebo môžu žiť v stave uvedomovaného bytia, v ktorom žasnú nie nad tým aké veci sú, ale že sú. Poznajú svoje možnosti aj hranice, uvedomujú si zodpovednosť za svoje životy, podľa Sartra byť zodpovedný znamená byť nepopierateľným autorom, ( Vratislav Strnad píše o "Autorenschaft" ), Nietzsche kedysi napísal „Ten kto vie, prečo žiť, môže sa vyrovnať takmer so všetkým“.

• Onkologickí pacienti v štádiu metastáz...ich rôznorodé aktivity....Yalom komentuje: skupinu netvoríte vy – terapeut – a oni – umierajúci. Sme to my, kto umierame, my, ktorých spája naše spoločné ohraničenie. Navrhujem pre terapeutický vzťah ako najvýstižnejší termín „spoločník na ceste“....