„(Ne)úspech“ žiaka, alebo zlyhanie pomáhajúceho systému? Kazuistický úryvok zo 4-ročného príbehu o individuálnom sprevádzaní klienta. Je možné kombinovať systemický prístup s metodikami KBT?
Klient:
Janko, narodený 1999, žiak 7. ročníka ZŠ pri Liečebno-výchovnom sanatóriu Košice-Barca
Z anamnézy:
Zaradený do LVS v školskom roku 2008-2009, v 02-2009 do 3. ročníka ZŠ.
Priebeh tehotenstva a pôrod bez ťažkostí, prenášaný 2 týždne. P.h.=4200 g, p.d.=55 cm. Samostatná chôdza od 1. roka, krátke vety až od 3. roka. Do 1 roka zdravý. Do 6 rokov pretrvávala enuréza, údajne kvôli urologickým problémom, po chirurgickom zákroku upravené.
MŠ od 3 rokov. Už tam psychologicky vyšetrený, odporúčané zaškolenie v špeciálnej triede pre deti s poruchami učenia, rodičia nesúhlasili. OŠD nemal.
Zaškolený v r. 2006 v ZŠ Trebišovská 10 Košice. V 05/2007 opakovane psychologicky vyšetrený pre ťažkosti v učení a správaní – pedagogicky hodnotený ako nevytrvalý, ubližoval deťom, neplnil pokyny učiteľa. Diagnostikované ADHD. Opäť vyšetrený v 3. ročníku pre pretrvávanie ťažkostí, druhý polrok 3. ročníka absolvoval už v LVS.
Matka p. XY /1975/, absolventka SOU pôšt a telekom., pracuje na pošte. Otec p. YZ /1976/, absolvent SOU potravinárskeho, obchodník. Rodičia nie sú zosobášení a nežijú spolu. Otec sa vraj so synom stretáva a zúčastňuje sa na výchove.
Súrodenci: K / nevlastný brat, 1995 / a M / vlastná sestra 1998 /.
Diagnostikované ťažkosti:
ADHD kombinovaný subtyp, ŠPU nepotvrdené. Dyslália, rotacizmus, lambdacizmus. Podľa psychologického vyšetrenia z 11-2008 „neverbálne intelektové zložky vo výkone v hornom pásme priemeru, verbálne ľahko zaostalé, vizuomotorická koordinácia, sluchová a zraková diskriminácia nedosahujú veku primeranú úroveň“. Podľa môjho názoru aj labilizovaná schopnosť tvoriť vzťahové väzby pod vplyvom niekoľkoročných partnerských konfliktov rodičov, ktoré neustali ani po odchode otca z rodiny.
Predchádzajúci vývin správania v LVS:
Žiak 3., 4., 5. ročníka LVS, čierna ovca triedy, impulzívny „bitkár“, verbálne agresívny aj voči učiteľom, časté fyzické potýčky so spolužiakmi, takmer bez kamarátov, často sankcionovaný zákazom víkendového pobytu doma, čo bolo korektívne smerom k jeho správaniu len čiastočne a na prechodnú dobu.
V LVS nespokojný, nešťastný, jeho dlhodobou túžbou bolo vrátiť sa na pôvodnú ZŠ, kde by sa „všetko zmenilo k lepšiemu“ - preto aj na svoje školské zošity, na lavicu a inde niekoľko rokov písal názov svojej kmeňovej školy...
V 6. ročníku preradený na želanie triednej učiteľky do paralelnej triedy, kde vyučuje skúsenejší a starší pedagóg.
Po niekoľkých mesiacoch preradený do novozriadenej triedy Diagnostického centra ( nová organizačná jednotka, útvar DC v rámci LVS ). Tam došlo ku zreteľnému ústupu agresívnych prejavov.
Opäť preradený do „bežnej“ triedy LVS, do 7. ročníka, čiastočne ku pôvodným spolužiakom. Ponechaný 8 mesiacov na internátnom pobyte ( domáce návštevy len cez víkend, pokiaľ jeho týždenné skóre dobrých bodov v rámci hodnotiaceho systému dosiahlo požadovanú úroveň ).
Pred zahájením práce v línii KBT zvažovalo vedenie sanatória ( psychológ o tom v tom čase nebol informovaný ) preradenie chlapca na dennú dochádzku do školy, čo predstavuje výraznú, možno najväčšiu subjektívnu „odmenu“ za celkové zlepšenie správania.
1. stretnutie, rozhovor – screening KBT ( 30.1. a 31.1. 2013 )
Neobvyklé reakcie žiaka na neobvyklé otázky pracovníka.
Obaja sme boli zvyknutí na stručný opis problémovej udalosti, hľadanie výnimiek z problému a najmä na konštruovanie možných riešení; „rozpitvávanie“ problému nás oboch prekvapilo. Skúmanie telesných prejavov na spúšťacie situácie vyvolalo u klienta „bizarnú“ reakciu – začal mi predvádzať, ako by na nespravodlivého učiteľa z pocitu krivdy najradšej...prdel. A robil to dôsledne asi 4 minúty...Čakal som, snažil sa reflektovať, či sa ocitol v rozpakoch, alebo vzdoruje, vôbec som netušil, čo bude ďalej...Nakoniec prestal a screeningové rozhovory sme dokončili vlastne bez problémov.
Diskutované spúšťače:
A : Pred 3 dňami hu učiteľ R. potrestal odobratím bodu za lichôtku, ktorú chlapec v priebehu vyučovania adresoval dvom mladým praktikantkám, ktoré v sprievode zástupcu riaditeľky prechádzali cez triedu Diagnostického centra. Povedal slovo „fešandy“ . Pán zástupca nereagoval, R. však áno.
Pri pokračovaní screeningu na 2. deň opisoval situáciu v telocvični, keď – tomu istému učiteľovi – nechtiac trafil loptu do tváre a rozbil mu tak okuliare. Potom pridal tretí opis, asi mesiac starú skúsenosť: na vyučovacej hodine zaspal, subjektívne sa cítil utlmený liekmi. Zrazu sa prebral na to, že mu po vlasoch steká voda. R. ho takto zrejme aktivizoval k výuke.
Vonkajší prejav: V prvej situácii chlapec vyslovil výčitku učiteľovi – „Iba za toto mi dáte odobratý bod?!“
V druhej situácii ostal ticho, hľadal na dlážke skrutku z učiteľových okuliarov.
B - Kognície: Je to nespravodlivé! To si ku mne nesmie dovoliť!
V druhej situácii: výčitky voči seba aj učiteľovi: Čo teraz bude? Ja som ale koko...! Načo mal okuliare na telocviku!? Prečo sa nechová ako W?! ( iný pedagóg, ktorého žiak obdivuje ).
- Emócie: „Mal som nervy! - zlosť až zúrivosť pre neférové jednanie učiteľa, potom smútok.
V druhej situácii: „Bol som prekvapený, sklamaný, nasra..ý, rozkopal by som ho! Aj som sa bál, viete, on je silný, že mi niečo spraví“.
- Telesné pocity: otázky na telesné pocity chlapca asi dosť prekvapili. Spontánne nevedel uviesť žiadne, keď som niektoré vymenovával, pripustil búšenie srdca. Naraz začal priamo predvádzať asi svoju najsilnejšiu „kogníciu“ v súvislosti s učiteľom, možno i predtým „potláčané emócie“ – začal výrazne a bez kontroly - ako zvyknú chlapci hovoriť medzi sebou – vypúšťať plyny.
V závere 2. screeningu na priamu otázku pripustil, že by možno „chcel mať menší problém s učiteľom“. Pripomenul som mu, že najmä v minulosti reagoval a niekedy ešte aj v prítomnosti reaguje „prudkejším spôsobom“ nie len na daného učiteľa, ale aj na iných dospelých v zariadení a tiež na deti, ak „ho provokujú“ a zároveň, že v tomto smere – podľa mňa – dosiahol výrazné zlepšenie: Bol preradený z „prísnejšieho režimu DC“ späť do bežnej triedy a výchovnej skupiny, pôvodný triedny kolektív ho prijal oveľa pokojnejšie, ako pred 2 rokmi, p. triedna učiteľka sa naňho nechodieva často sťažovať, matka hodnotí jeho domáce správanie ako takmer neproblémové, posledných 6 mesiacov cca od 11-2012 máva na týždňovej „bodovačke“ odobratých maximálne 3-5 bodov, predtým ich zvyklo byť i viac ako 10.
Jeho problém som navrhol chápať ako: „niekedy neprimerane prudké reagovanie vo chvíľach, keď má pocit neférového jednania zo strany dospelého, alebo rovesníka, čo vedie k následkom, ktoré sú preňho nepríjemné a nevýhodné“.
Dôsledky objavujúce sa po problémovom správaní ( ide o predpoklady súvisiace s mojim cca 3,5-ročným pracovným kontaktom s chlapcom, v screeningových rozhovoroch sme ich ale nediskutovali ).
Pozitívne krátkodobé: Povie si svoje, uľaví si, „nenechá si skákať po hlave“, „vráti úder“, môže si tak o sebe myslieť, že nemá strach, že je vlastne starší a schopný; v kontakte s dospelými sa dlhodobo správal často naopak veľmi „detinsky“.
Negatívne krátkodobé: Sankcie, strata výhod, odobraté body, vyslovenie hrozby zákazu víkendového pobytu doma.
Pozitívne dlhodobé: Zvyšovanie sebahodnotenia budovaním „imidžu nebezpečného frajera“.
Negatívne dlhodobé: Zákaz víkendov v domácom prostredí, ukončenie pobytu v LVS ( pravdepodobne s následnými ťažkosťami v bežnej ZŠ ).
Modifikujúce faktory:
- lepšie: adekvátna komunikácia zo strany dospelého, keď sa okrem striktného vyslovovania príkazov používa aj „vyjednávanie“; aj prejavenie autentického hnevu, alebo namrzenosti prijíma od dospelého ľahšie, ako keď v jeho hlase zachytí škodoradosť, či súperivú bojovnú vlnu typu „kto z koho“.
- horšie: neprítomnosť triednej učiteľky, rozdelenie triedy, striedanie kmeňových vychovávateľov.
Aktuálny dôvod návštevy pracovníka: „Ujo vybavte mi preradenie do inej triedy, kde nebude učiteľ R.!!“
Užívanie liekov: dlhodobo Rispen a Haloperidol kvapky.
Doterajšie pokusy o riešenie problému - neprimerane prudkého reagovania.
Režimové opatrenia sú opísané v časti o predchádzajúcom vývine správania v LVS.
Predtým u psychológa prebiehala systemicky orientovaná práca, chápaná v zásade ako „sprevádzanie pri vývine“, nie ako psychoterapia. Spočiatku sme častejšie postupovali v režime kontroly: napr. pri dojednávaní dohôd o správaní spojených s kvantitou farmakoterapie, vrátane injekčnej; neskôr aj v režime ponúkania spolupráce: napríklad pri zmierňovaní akútnych emočných stavov po konfliktoch ( alebo po uložení režimovej sankcie ), pri vyjednávaní „prímeria“ v rámci aktuálne rozhádanej dvojice spolužiakov, pri individuálnych aktivitách na podnecovanie kladného sebavnímania a aktiváciu osobných zdrojov, neskôr pri mikro-skupinovom tréningu spolupráce pri spoločnej konštrukčnej aktivite podľa Pravidiel zostavených samotnými deťmi.
2. stretnutie, sledovanie videozáznamu 1. rozhovoru ( 11.2. 2013 )
Žiak sledoval videozáznam 1. screeningového rozhovoru a prvého pokusu pracovníka o podnietenie motivácie ku zmene. Rozhovor sme neviedli, išlo to, aby si chlapec pripomenul o čom bola reč minule
3. stretnutie, rozhovor – podnecovanie motivácie k zmene, edukácia ( dojednávanie spoločnej pracovnej témy ), 12.2. 2013
Vyjasňovanie, vysvetlovanie klientovi „o čo sa jedná“ pracovníkovi. Naďalej práca v režime kontroly. Presvedčovacie vety, edukácia o schéme: príčiny – presvedčenia – následky so zámerom aktivovať „presvedčenia“, ktoré povedú k príjemnejším a sociálne nesankcionovaným následkom.
Výňatky z rozhovoru podľa videozáznamu:
Pracovník / P /: Na tabuli je nakreslený modrý obdĺžnik, ja som ho nazval filter, no mohol by sa volať aj inak, napríklad brzda...skús sledovať na tabuli spolu so mnou...na ľavej strane máme červenou farbou napísané nejaké „Príčiny“,...potom tam máme žltým čo?
Klient, žiak / Kl /: Nervy.
P: Tie príčiny vyvolajú v človeku niekedy aj „nervy“, niekedy smútok, zlosť, rôzne veci, niekedy radosť. A potom bielym – čo tam pokračuje?
Kl: Bielym? Iné správanie.
P: Áno. A ešte sleduj tú šipku...
Kl: Žiadne odobraté body.
P: Iné správanie, ktoré má za následok, že nie sú Ti odobraté body. To znamená, že to iné správanie je vyhovujúcejšie, lepšie z pohľadu toho človeka, ktorý body môže dávať a môže ich ale aj odoberať. Minule sme sa o jednom takom človeku bavili. Ja som sa Ťa pýtal, či by si bol za to, aby Ti ten človek v budúcnosti body radšej neodoberal, aby si s ním mal menší problém...okrem toho si myslím, že ten jeden učiteľ je vlastne príklad...ešte stretneš učiteľov na strednej škole a pravdepodobne stretneš aj iných ľudí, čo v Tvojej hlave spustia nejaké „nervy“ a Ty niečo urobíš, no a mne nie je jedno, či to správanie povedie k nejakým dobrým následkom, alebo k nejakým „blbým“ následkom. Preto som nakreslil modrý obdĺžnik, lebo si myslím, že aj keď človek niekedy chytil „nervy“, niečo s tým môže spraviť tak, aby z neho potom vyšlo také správanie, ktoré bude kľudnejšie...čiže ide o to, ako by mohol ten „filter“ vyzerať, aby bol pre Teba užitočný. Môžeme hovoriť o sebaovládaní, ja som to nakreslil ako nejaký modrý obdĺžnik.
Kl: Ten sa volá „filter“.
P: Tak čo si o tom myslíš? Ako Ty si na tom s takýmto flitrom?...Ako to spraviť, aby niečo z tých „nervov“ bolo zachytené a niečo z tej energie vyšlo von, ale v takej podobe, že to bude mať dobré následky? Vymyslím príklad...niekto spustil „nervy“, dobre, ale dobrý filter vypustil energiu, nie zlosť, len tú energiu a ten človek, čo predtým mal nervy na druhý deň aktívne príde za pánom učiteľom a opýta sa:“Môžem Vám s niečím pomôcť?“ Alebo urobí niečo iné také, za čo bude potom dobre hodnotený, zeleným bodom, alebo zvýšením odmeny finančnej – v práci po rokoch – a podobne. Ako silný je ten Tvoj „filter“ v prítomnosti? Ako dobre pomáha Tvojmu sebaovládaniu a Tebe, Tvojmu životu? ...
Kl: No, pomáhal.
P: No povedz mi o tom trošku viac.
Kl: Netreba.
P: Treba!
Kl: / smeje sa / Ta čo mám povedať, ja neviem. Pomohol mi dosť, no.
P: Že pomohol Ti dosť?
Kl: Neviem, to nervy ako? To je šipka na nervy / ukazuje na tabulu a zjavne nechápe kam doteraz išla edukácia /.
P: Dobre. Od nervov! Do filtra.
Kl: No, pomohol mi.
P: Že zmenšil tie nervy.
Kl: Hej, že cigaretou / smeje sa, „filter“ ako metaforu na sebakorekciu konštruovanú pracovníkom chápe v konkrétnej rovine ako „filter na cigarete“ /.
P: Ja už tam idem dať iný názov / reflektujem konečne vlastnú chybu, smejem sa a idem k tabuli
Kl: Nie, nie, joj, dobre ujo / uvoľnene sa smeje /, už som ticho.
P: Lebo Ťa to veľmi ťahá.
Kl: Nie, nie ujo!
P: Ale však dobre, len pripíšem. Môže sa to volať aj: / píšem na tabuľu /
P: Brzda. Ako si spokojný s Tvojimi brzdami?
Kl: Brzdami?
P:Uhm!
Kl: / začína opäť v konkrétnej asociácii na „brzdy“ rozprávať udalosť, ako sa bicykloval na bicykli kde neboli vôbec namontované brzdy, ako potom mal kolíziu s autom... a pritom sa tvári stále aj tak, ako by si z pracovníka robil vcelku s potešením dobrý deň.../
P: Nerozumiem.
Kl: No, brzdy boli sklamaním pre mňa... brat mi požičal toto, bicykel, úm, cha cha, a ma zobralo auto / smeje sa /, deé.
P: Čo sa Ti stalo?
Kl: Ma prerazilo auto, neéé? / stále sa smeje, alebo hanbí /
P: Že si nezabrzdil?
Kl: No šak som nemal brzdy!
P: Vôbec si ich nemal.
Kl: Neé, ani prednú, ani zadnú. A som išiel po, popri prechode a išlo auto a ma zrazilo, ale ne rýchlo išiel, ta len tak ma.
P: Čo sa Ti stalo??
Kl: Zotreté na aute, zotreté kolená, zotretá hlava, néé, v pohode!
P: No áno, napadlo Ťa, že to mohlo skončiť aj zle?
Kl: Som mu zoškrabal lak som mu z auta, neé?
P: Napadlo Ťa, že si mohol prísť o život?
Kl: Tak, to neé. / Viditeľne zvážnel /
P: Bicykel bez bŕzd?
Kl: Ta keby som zdochol, ta by to bolo jedno aj tak. Oóh. Všetci by boli šťastní, keby som bol mŕtvy.
P: Aj Tvoja sestra?
Kl: No ta rodina! Nič. To chápem aj ja.
P: Noó.
Kl: Ostatní?
P: No neviem teraz, či to myslíš celkom vážne.
Kl: Hm, myslím. Keby, keby som mal, keby som nemal rodinu, ta mi je jedno, či zomrem, alebo ne. Keby som nemal.
P: Uhm. Čiže, kvôli rodine sa oplatí mať nejaké brzdy.
Kl: Uhm.
P: Stále sa rozprávame vlastne o sebaovládaní. Ako si Ty spokojný so svojim sebaovládaním? Si siedmak, začína o chvíľu druhý polrok.
Kl: Siedmak som?
P: Hej.
Kl: Hej. Ja som myslel, že deviatak. / mlčí /
P: Ako si spokojný so svojim sebaovládaním?
Kl: Spokojný som. Ňoó - viem sa ovládať.
P: Vieš sa ovládať, ... bolo to niekedy tak, že si sa nevedel až tak dobre ovládať, ako to vieš v prítomnosti?
Kl: Uhm / prikyvuje /.
P: Ja si tiež myslím!
Kl: Pamätáte sa jak som plakal, keď som nešiel domov, ty kokos! A Vy? „Jano sa ukľudni, lebo Ti praskne, eéh, slepé črevo, či čo ste hovorili“ / smeje sa, pôsobí to, ako keby naozaj spomínal a vyzerá byť akoby dojatý /
P: Si pamätáš, hej?
Kl: Hej.
P: To vtedy si bol kolkátak?
Kl: Fúúh, ta to piatak, šiestak? Piatak asi.
P: No, no.
P: Hmmm´. Takže tak. Keby sme zobrali teraz ako keby stupnicu – ako keby takú úsečku: na jednom konci bude nula, na druhom konci bude 100. Nula znamená nulová schopnosť sa ovládať, to bolo niekedy v minulosti, keď bola Tvoja schopnosť sa ovládať úplne najslabšia.
Kl: / vstáva a ide k tabuli, začína kresliť úsečku, merania prostredníctvom „stupníc“ sme v minulosti často robievali /
P: No výborne...Vezmime to tak – povedzme, že keď si prišiel do LVS, tak to bola 0, najslabšie sebaovládanie. No. Si siedmak. A teraz je aké veľké to sebaovládanie? Je to už 100? - Sto je taký stav, keď Ty môžeš kľudne povedať – áno, moje sebaovládanie je také dobré, aké chcem, aby bolo dobré.
Kl: No takto...
P: Čiže 90?
Kl: No, 91.
P: Tak napíš tam to číslo, ako Ty myslíš, že to asi je.
Kl: / píše na tabuli /
P: 89 si teda dal, dobre Jano, ďakujem Ti, môžeš si sadnúť.
P: To znamená, že ako to Ty vidíš, prešiel si dosť dlhú cestu, zlepšil si sebaovládanie, tak ešte 11 percent a bude to stovka. Bude to také dobré sebaovládanie, aké Ty si praješ a aké považuješ už za naozaj dostatočné. ...Záleží Ti na tom, aby si smeroval k 100-vke ešte kým si v LVS? Chceš to ďalej posúvať?
Kl: Jáj. Čo ste Vy urobili pre mňa dakedy? Nič. Nerozprávate sa so mnou o liekoch / smeje sa /, nepýtate sa ma „Janko chceš dochádzať?- dáme nejakú dohodu, toto, hento tamto“, nič, iba samé blbosti tu riešime.
P: No, keď spomínaš tie lieky, to je tiež jeden zo spôsobov ako pomáhať sebaovládaniu...zvonka, ovšem.../ odbieha k téme lieky – že ho príliš utlmujú, že na hodinách zaspáva, že ich doma aj tak cez víkendy neužíva, trochu mi vyčíta, že som mu „nevybavil“ dochádzanie tak, ako vraj kolega inému žiakovi, ale tón jeho reči nie je naliehavý, ani podráždený /
P: Pozri sa, ja nie som taký psychológ, ktorý vybavuje dochádzanie žiakom.
Kl: Mohli by ste byť.
P: Nie, to nie je moja práca.
Kl: A čo je Vaša práca?
P: No rozprávať sa s Tebou o „brzdách“, o tom, či chceš zlepšiť svoje sebaovládanie.
Kl: Tak mi stačí 89-tka. Deväťdesiatku by som bral ešte, no.
Od tohto momentu pravdepodobne začína práca viac aj v režime ponúkania spolupráce. Domnievam sa, že klient konečne moju ponuku prijal a že odteraz pracujeme na spoločnej téme. S tým podľa mňa korešponduje aj vážnejší výraz jeho tváre a zreteľný ústup „únikových manévrov“ odbiehania do iných tém, či „sebapredvádzania“. Aj toto sa však ešte sem tam objaví a potom je zasa nutné odpovedať kontrolou.
P: O jeden stupienok, hej?
Kl: Uhm.
P: Fajn. Tak mi teraz opíš, ako to bude vyzerať, až budeš na tej 90-tke. Ak napríklad zasa stretneš pána učiteľa R...
Kl: Óch bože!
P: ...a Ty si na 90-tke, hej, a on zasa škodoradostne povie „bodíík!“, a Ty si na 90-tke!
Kl: „Daj si“.
P: O.k., a to mu povieš nahlas, či?
Kl: Potichu, tak jak teraz....Alebo... / vyjasňujeme si prípad, že učiteľ ešte bod neodoberá, ale slovom „bodík“ zatiaľ len upozorňuje /...zostať radšej ticho nech mi ho nedá.
P: Zostať ticho.
Kl: Hej.
P: Super. A to bude dôkaz, že si na tej deväťdesiatke.
Kl: Áno, ano.
P: A teraz skús rozprávať ešte o nejakých ďalších dôkazoch, že si na 90-tke. Ešte na čom to zbadáš? Ako to zbadajú druhí? …
Kl: / snaží sa opäť meniť tému, vraj potrebuje ísť na WC a pod., ale nechá sa priviesť späť /... budem ticho, budem ho ignorovať, ovládnem sa.
P: Ešte nejaký ďalší spôsob? Čo v kontakte s iným človekom, ktorý v Tebe akože vyvolá
„nervy“?
Kl: / od tejto chvíle mení mimiku, úsmev je už len náznakový, tvári sa vážne, akoby naozaj premýšlal o sebaovládaní – a navonok sa naozaj viac ovláda, lepšie drží pracovníkovu tému / Pôjdem od neho preč.
P: Pôjdeš od neho preč, áno. - Ešte nejaký tretí spôsob?
Kl: Nech mi dá pokoj!
P: Mu povieš.
Kl: Hej.
P: Uhm. Asi takýmto hlasom, ako si teraz povedal / dôrazne, ale bez kriku a bez vyhrážania /.
Kl: Hej.
P: Fajn. - Ktorý z týchto troch spôsobov Ti pripadá najľahší?
Kl: Ignorovať. Nie! Odísť, odísť.
P: Odísť. - Na druhom mieste?
Kl: Ignorovať.
P: To znamená byť ticho?
Kl: Uhm.
P: A najmenej ľahké je?
Kl: Najmenej ľahké je ignorovať – som sa pomýlil - ...a, jak to bolo?...“daj mi pokoj“ je dvojka.
P: Dobre, čiže najľahšie je odísť, potom povedať „daj mi pokoj“ a najťažšie zostať a byť ticho, ignorovať.
Kl: Uhm.
P: Tak toto sa mi Janko veľmi páči, ako si to teraz povedal. - Pozri čo je na tej tabuli ešte napísané, žltým. TELESNÉ POCITY.
Kl: Uhm.
P: Mňa teraz napadlo, že ostať pri niekom v miestnosti, keď by povedzme nebolo výhodné odísť, nebolo by ani výhodné povedať mu, trebárs pani učiteľke „Daj mi pokoj!“, výhodné je práve zostať a byť ticho, ale, sám si povedal že to teda nie je ľahké. Ja si to tiež myslím. Aké telesné pocity môže mať človek, ktorý sa snaží ignorovať?
Kl: / zatína päste, napína svaly na predlaktí /
P: No, čo to je?
Kl: Tak toto neé? - / Šúcha rukami po obruse na stole a nakoniec ho pokrčí. Opäť priamo demonštruje telesný pocit rovnako ako v situácii screeningu, ale teraz kultivovane a kontrolovane /.
P: Trasenie, napätie?
Kl: Presne, presne. / Vyrovnáva obrus na stole a uhladzuje ho /.
P: Ešte niečo? Trebárs sa môže aj spotiť pri tom?
Kl: Nie, spotiť nie.
P: Alebo ruky že sa spotia...
Kl: No tak to hej.
P: Ruky sa trošku spotia. Alebo trebárs cíti, že srdce sa mu trochu rozbúcha, toto sa Ti stávalo.
Kl: / prikyvuje, vzápätí zakrúti hlavou / Nie, ja nie som záchvatar!
P: No v tom stave, keď sa snažíš ostať ticho, hej, stávalo sa Ti to niekedy možno.
Kl: / prikyvuje /
P: Fu, ešte čo?
Kl: Už nič.
P: No to vyzerá, že nie sú to celkom príjemné telesné pocity.
Kl: Je ťažké s tým bojovať / začína sa smiať, potom sa ovládne /.
P: Pokúšal si sa o to?
Kl: / smeje sa /
P: No pokúšal si sa niekedy prekonať to napätie?
Kl: / prestáva sa smiať / Pokúšal, pokúšal.
P: A trebárs ako?
Kl: Ako?
P: Niektorí na to prídu sami, že napríklad začnú hlbšie dýchať. Nadýchnu sa hlbšie...vydýchnu...
Kl: Uách.
P: ...aby sa im uľavilo. Stávalo sa Ti to niekedy?
Kl: Párkrát.
P: Pomohlo to trošku?
Kl: / mlčí /
P: Sa niekedy aj ľudovo vraví - „Predýchaj, hej, predýchaj“...
Kl: / prikyvuje s vážnou tvárou / Áno, pomohlo.
P: Skúšal si niekedy niečo také?
Kl: Uhm...už končíme ujo.
P: Ešte nie...rozprávaš 27 minút, ešte tak 3-4 minúty...
Kl: Ta kde ujo! ...No dobre, štyri minúty.
P: Učil si sa niekedy takému hlbšiemu dýchaniu?
Kl: Ááno / zaťahuje ako malé dieťa /
P: Povedz mi o tom trošku.
Kl: No dobre, ešte raz, aká bola otázka?
P: Či si sa niekedy skúšal naučiť také hlbšie dýchanie.
Kl: Na plavárni..../ predvádza hlboký nádych a hlbší výdych /...dýchať.
P: Uhm, pri plaveckom výcviku?
Kl: Chodil som / prikyvuje /....Ale nie tuná, ešte na Trebišovskú.
P: Ešte na pôvodnej škole.
Kl: Viete aký hlúpy tréner... / odbočuje do rozprávania o starých pocitoch krivdy /...
P: Na čo tam bolo dobré naučiť sa takto dýchať, k čomu si to vtedy potreboval?
Kl: Aby ste vládal...bo, to skapínate, keď fajčíte. Preteky sme mali, fúú, veľa.
P: Na zlepšenie kondície.
Kl: Hej. Šak kačáky po celej plavárni sme robili.
P: No áno, v podstate aj keď človek predýcha „nervy“, tak zlepšuje svoju kondíciu. Druhýkrát zase tie „nervy“ dokáže zvládnuť. Čiže v tomto zmysle zlepšuje svoju kondíciu, lepšie sa trénuje zaobchádzať s „nervami“... Ja neviem, či sa dá nejak „odoperovať si tie nervy z hlavy“, pretože stále môžu prísť nejakí ľudia, ktorí budú robiť niečo, čo sa Ti nebude pozdávať, alebo Ty im budeš niečo robiť, čo sa im nebude pozdávať a potom dôjde trebárs k nejakej hádke a „nervy“ vzniknú na jednej strane, aj na druhej, tak neviem, či sa to dá zrušiť - „nervy“ k nám asi nejak patria. Možno ide aj o to, dokázať s nimi zaobchádzať. ...Istý spôsob dýchania môže pomôcť „nervy“ lepšie zvládať...Chcel by si sa to trebárs ešte trošku učiť?
Kl: / Žartuje, smeje sa, hovorí, že netreba a dáva najavo, že je už unavený, rozhovor trval do tejto chvíle 32 minút. Prijímam žartovanie a ukončujem rozhovor /...Takže nabudúce Ti skúsim ukázať krátky spôsob relaxácie a pokojného dýchania.
4. stretnutie, rozhovor( 26.2.2013, utorok )
Rozhovor o aktuálnej konfliktnej udalosti s vychovávateľom, za ktorú bol potrestaný odobratím 3 bodov naraz.
Pracovník usiloval o znovu-definovanie pôvodnej spoločnej problémovej témy. Pripájal sa k opisom z minulosti a opakovane kládol otázky na klientovu „výbušnosť“ v interakciách s rôznymi ľuďmi v zariadení. Pokúšal sa podnecovať klientove seba-hodnotenie jeho reakcií. Pokračovala práca v režime kontroly a zároveň naliehanie, aby si k tomu klient „povedal svoje“.
...
P: Predstav si, čo by o Tebe povedal asi Tvoj spolužiak V. Povedal by „Jano je flegmatik, kľudas, môžeme na ňom drevo rúbať, ani to s ním nepohne,...hej?
Kl: Nie, to nie. Dobre no, ta dakedy som výbušný a dakedy nie. ...
P: Ako si spokojný so svojim prejavom – vedie to k niečomu, keď sa vykričíš?
Kl: Jasné, že nevedie...musíš byť kľudný.
P: To som nepovedal.
Kl: / tichým hlasom zdôrazňuje / Musím byť kľudný!
P: Ty si to myslíš?
Kl: Hej.
P: No dobre. A teraz konečne môžem prejsť k veci. Skús mi povedať, či je niečo také, čo Ti teda pomáha byť kľudný, urobiť niečo iné namiesto toho vrieskania.
Kl: / rozpráva veľmi vážne, pokojne, bez akéhokoľvek „sebapredvádzania sa“ / - Vyhrážať sa... Napríklad „Jano, nepôjdeš domov, ešte raz to urobíš...!!“. Tak sa ukľudním.
P: Jaj počkaj, teda, že Tebe keď sa začnú vyhrážať!
Kl: No hééj! ...
P: No a teraz z druhej strany – čo TY môžeš spraviť, alebo si skúšal spraviť a aspoň trochu to fungovalo – a bolo to INÉ, nebolo to kričanie.
Kl: Zhlboka dýchať.
P: Vážne?
Kl: Uhm.
P: Ako si na to prišiel?
Kl: Mamka mi stále hovorila...
P: Že?
Kl: Že keď sa naštveš – zhlboka dýchaj.
Kl: / ďalej rozpráva, čo mu niekedy radievala mamka / - Alebo, si predstav toho dotyčného, že keď Ťa naštve, predstav si rožky, že ušatý je...
P: Noó,...aby?
Kl: Aby som sa smial.
P: Presne. Aby si zmenil náladu v tej chvíli...že nebude tam zlosť, ale bude Ti pripadať... pán učiteľ s rožkami...
Kl: / smeje sa /
P:...alebo niekto...čiže čo všetko? Rožky...
Kl: Predstavivosť a zhlboka dýchať.
P: A v tej predstave akú karikatúru urobiť?
Kl: Rožky, ušatý, zubatý...
P: Super ! Skúšaš to dakedy?
Kl: Jasné, že hej.
P: A jak to funguje?
Kl: Dobre.
P: No paráda. Niektorí používajú podobnú predstavu, že si predstavia ako pripláva vzduchom nad hlavu toho dotyčného veľký ružový slon...a pomaly mu padá na hlavu...
Kl: / smeje sa/
P: No dobre, dýchanie, predstavy. Ešte niečo iné si skúšal, alebo počul, že by sa dalo?
Kl: No...
P: A čo?
Kl: Jedným uchom dnu – druhým von.
P: Áno. Jedným uchom dnu – druhým von. Uhm... Ešte niečo?
Kl: / potichu, akoby zamyslene / - Čo by také ešte...už asi nič...nie.
P: Aj preto sa pýtam, lebo ja často krát počujem od vychovávateľov ako hovoria – ale mladším deťom – „Však napočítaj do 10, kým niečo spravíš!“ Možno si to aj Ty počul...
Kl: / prikyvuje /
P: A skúšal?
Kl: Mhm, nie...možno keď som bol menší.
P: No dobre...takže sme prišli k trom veciam, alebo možno aj štyrom a teraz Ti niečo nakreslím na tabuľu...
Opäť si pomocou grafickej stupnice vyjasňujeme ako je chlapec spokojný s účinnosťou svojich alternatívnych reakcií v prípade, ak ich použije, teda vtedy, keď sa neuchýli iba „k vrieskaniu“...
P: Čiže si označil, že si spokojný na 99 %? Aha. No to je super, môžeš sa posadiť.
...Takže Ty vlastne s tým už nemáš problém, alebo...?
Kl: Skoro, počkaj, skoro....Sto to ešte neni...vidíte to sám.
P: No vidím, je to 99... A chcel by si, aby sa to zlepšilo?
Kl: Jasné že, jasne, jasne.
P: Dobre...tak poďme niečo skúsiť...
Nasledovala inštruktáž k „regulovanému dýchaniu“ ( podľa Oesta ), jej precvičenie. Klient hodnotil toto dýchanie „ako lepšie“ , než to, ktoré v minulosti skúšal spontánne na radu mamky, lebo mal „viac vzduchu“ a „uvolnenie bolo väčšie“.
Potom som vyslovil „návrh na pokus na 4 dni“ – aby si značil použite alternatívnych reakcií do písomného záznamu. Záznamový hárok bude mať u seba a o 4 dni sa pozrieme, čo tam bude poznačené. Chlapec to prijal s poznámkou, „že mi dokáže, že sa už vie lepšie ovládať...“ Záznamový hárok – „Sledovací záznam“ sme pripravili spoločne. V riadkoch dni – aktuálne utorok až piatok, v stĺpcoch jednotlivé alternatívne reakcie v skratke ( „dýchanie“, „ušatý-fúzatý“, „ucho-ucho“. „do 10“ a „korytnačka“ ). Potom si ho chlapec prevzal a odniesol do triedy.
Okrem prehĺbeného dýchania som klientovi opísal a navrhol na vyskúšanie ešte predstavu „korytnačky, ktorá sa pri podráždení stiahne celá do panciera, prestane navonok reagovať a v bezpečí počká až vonkajšie riziko pominie“ ( podľa textu R. Fricke: Tréning s agresívnymi deťmi, zvládnutie konfliktu. In: Psychologie in Erziehung und Unterricht, 30 Jg, 1983, Heft 3, ss. 222-228, preklad M. Zacharovský ). Od tohto stretnutia už ďalšie rozhovory prebiehali v línii klientovho „referovania o záznamoch“. Ďalšie zvýšené motivačné podnecovanie nebolo potrebné.
5. stretnutie, rozhovor( 1.3. 2013, piatok )
Rozpráva, ako v priebehu 4 dní 3 x použil alternatívnu reakciu:
Kl: No, jedna bola s A.,...nechýbalo veľa a by som mu jednu vrazil, druhá bola s D.,...a toto bol „ušatý“ s Š.
P: Čo si teda použil?
Kl: „ušatý“.
P: To znamená, že si si Š. predstavil ako ušatého?
Kl: / smeje sa / - Hej.
P: A čo sa potom dialo?
Kl: A som sa smial...hádka prestala....Potom vo štvrtok to bol A.a D....
P: Tam si použil „počítanie do 10“...
Kl: A. do mňa začal rýpať, že „no čóó, chceš facku??“, a ja „jedna ovečka, druhá ovečka...“...viete jak sa mi kývala ruka?, ty kokos!...
P: Že by si mu aj jednu pridal...
Kl: Uhm.
P: No a namiesto toho si začal rátať ovečky... Ešte mi povedz o D.
Kl: On si požičal moje tričko bez dovolenia, od iného chlapca, ktorému som ho predtým požičal ja...opýtal som sa ho „to koho máš na sebe tričko?!“ A on že „drž hubu!“
P: Tak Ti povedal D.?
Kl: Hej. A ja „jeden, dváa, tri...“
P: A ako sa to skončilo?
Kl: Ta potom som sa ho zasa pýtal koho má tričko a on, že „Drž hubu ty ko...!“ mi povedal...a zase som začal počítať ovečky...
P: Výborne...
Kl: A už sa to skončilo, sme boli ticho... / odišli od seba, Jano už tričko neriešil /. ....Ten papier mi dáte odznova? Lebo ostávam na víkend... Cez víkend ostáva veľa detí, takže - verím tomu, že budú rýpať!
Klient obdržal pokračovací hárok na záznamy a odmenu – počítačový čas, počúval asi 10 min. pesničky na youtube.
Záver jeho rozprávania pôsobil dojmom, že si v tej chvíli žiadal pokračovanie nášho sledovania.
6. stretnutie, rozhovor( 5.3. 2013, utorok )
Opäť referuje o alternatívnych reakciách. Hovorí vážne, podrobne, spontánne priznáva svoj podiel na vzniku konfliktov, nebadať žiadne náznaky zľahčovania, či odbiehania:
Kl: Kiko...začal do mňa strkať, ja som mu nič nerobil, bol som kľudný...on je ôsmak...nebola to hra, bolo to provokovanie...hovoril pri tom „Už ma sere..., už ma sere...“ ...ja som mu dal ruky preč, „Že ma nechaj, ne?“... Jeho reči som púšťal jedným uchom dnu, druhým von...
...v nedeľu niečo bolo s deviatakmi, ale už neviem s kým...doobeda...v ich herni...vlastne v nedeľu na futbalovom zápase to bolo, Dávid P...som išiel po loptu a on stále išiel telom, lakťom...som mu povedal “Už nechoď lakťom!“, on sa začal hádať...vynadal mi, ja som urobil „ucho-ucho“, otočil som sa a išiel od neho...
...v sobotu zase Dávid H., s ním sa stále hádam ty kokos!...to tiež na zápase, som zobral loptu a on mi skočil do lopty predomňa, veľmi natesno...som mu povedal, že „Neskáč predomňa!“...potom som mu povedal „debil, alebo buď sráč, už neviem“ a on išiel do takej reakcie, že beriem lieky, sa mi vysmieval...to som pustil jedným uchom dnu, druhým von...tiež som sa otočil a išiel preč...
P: Výborne! Ty si vlastne kombinoval 2 veci...jednak že „prestávam Ťa počúvať, púšťam Ťa jedným uchom dnu a druhým hneď von“ a zároveň „hneď na to idem od teba preč“.
Kl: Uhm.
P: To je si myslím veľmi dobre...vlastne ani raz nedošlo k vyhroteniu tej hádky...
Kl: S Dávidom som mal sto chutí, ale ovládol som sa...tie lieky jak mi spomenul, ty kokos!
P: Dobre Janko, fajn...boli nejaké situácie, kde si rozmýšľal použiť nejaký iný z tých postupov?
Kl: Ta toto ako prvé rýchlo prvé prišlo...bo ja som ako čím skôr chcel opustiť toto miesto a nemohol som tam stáť a pozerať naňho...
P: ...a predstavovať si, že je ušatý, jasné, to by nebolo na nič...ani počítať do 10 v tej chvíli...
Kl: ...to by mohlo byť, hej...aj korytnačka, no ale ta...
P: ... to bolo v hre, čiže také rýchle, jedným uchom dnu – druhým von, rýchlo to spraviť, dobre...ešte sa trochu vráťme k tej finte s dýchaním, na 3 nádych, na 6 hlbší výdych, to bolo teda v piatok...
Kl: Dejvid Han.../ škerí sa /...sme sa proste pohádali, sme začali nadávať, ja som si vyberal veci a...som dýchal...už nepamätám o čo išlo...on stále hovorí „no určite, no určite“, keď sa ide hádať...lezie mi to na nervy...dýchal som, potom som si išiel vyberať veci a som ho mal v paži... / upresňuje, že od D. odišiel asi na 4 metre a predvádza ako hlbšie dýchal, keď si zároveň vyberal veci z triednej skrinky /
P: Ako si sa cítil pri tom dýchaní?
Kl: Výborne, uvolnene...fakt.
P: Ukľudnilo Ťa to.
Kl: Uhm.
P: Dobre Jano...no tak ako to zatiaľ hodnotíš, používanie tých fínt?
Kl: Bomba.
P: Že môže byť, hej? Dobre. Takže zostaneme pritom, že ideme ďalej do piatku...dnes je utorok... potom môžeme rozprávať s pani doktorkou a pokiaľ by si sa aj Ty na to cítil a keby to aj ona tak videla...a keby do piatku neboli na bodovačke nejaké katastrofy, tak by som sa trebárs mohol prihovoriť za menšie zníženie liekov.
Kl: Dobre.
7. stretnutie, rozhovor ( 20.3. 2013, streda )
Referoval o alternatívnych reakciách v posledných dňoch.
V pondelok večer, keď „mali rajóny“ ho Kiko poháňal, hovoril mu „Pridaj! Čo robíš?! Rob rýchlejšie!“, Jano len „dýchal“, hovoril si v duchu „Ukľudni sa, ukľudni sa!“, pritom dýchal...potom prišla teta vychovávateľka a Jano „už bol kľudný“. Na to sa ukľudnil aj druhý chlapec. V 2. situácii , ten istý večer v sprche Kiko inému chlapcovi rozprával o Janovi, že je „ko...“, Jano to počul, chcel sa ho „opýtať“, či to je naňho, potom to ale radšej „pustil jedným uchom dnu – druhým von“ , k hádke nedošlo.
V závere tejto etapy práce / žiaci odchádzali na predĺžené Velkonočné prázdniny / som chlapca požiadal o jeho hodnotenie.
P: ...Skús si zhodnotiť k čomu Ti ten náš pokus bol, čo si tým získal, k čomu Ti to bolo užitočné.
Kl: Čo som získal? Odobratie liekov, že som sa tak posnažil...nie, nie, ale sme hovorili, že by mohlo byť zníženie dávky...
P: ...Pozerám do bodovačiek za posledné 2 týždne...v minulom týždni 140 dobrých zelených bodov, iba 1 odobratý bod, a ešte 4 červené prémiové body za týždeň. Druhá strana bodovačky bez akýchkoľvek zápisov o prípadných disciplinárnych problémoch. To je super!... Teraz pozrieme bodovačku z tohto týždňa, dnes je streda...od pondelka večera 10 odobratých...Myslíš si, že by sme sa po Veľkej noci mali k tomuto spôsobu opäť vrátiť? Nejaké tie odobraté body sa vyskytujú...
Kl: / objasňuje za čo má v aktuálnom týždni odobraté body /...
„Meriame“ zmenu v sebaovládaní na grafickej stupnici – aktuálne podľa chlapca „99“ ( na stupnici od 0 po 100 ).
P: Čiže ostáva tam ešte to 1 % a čo s ním, podľa Tvojho názoru? Stálo by to ešte za nejakú prácu, snahu po Veľkej noci?
Kl: Da! ( Janko chodí do triedy, kde sa dyslektici, dysgrafici, žiaci s „organicitou“, atď. učia ako cudzí jazyk taký, čo nepoužíva ani len pre nich už ako tak známu abecedu... )
NATERAZ PRERUŠUJEME PRÁCU...
Prečo naša práca fungovala ( ak naozaj fungovala )?
Predpoklady o motivačnom kontexte klienta.
Domnievam sa, že klientova reč prešla v priebehu zaznamenávanej práce určitými zmenami – od prevažne nevážnej, plnej rôznych odbočiek v prvých rozhovoroch, k viac vážnej a sústredenej na jednu tému cca asi od polovice 3. stretnutia
Hodnotenia kompetentných posudzovateľov klientovho správania ( verbálne, i písomné ) od vedúcej vychovávateľky, triednej učiteľky, matky – naznačujú, že mohlo dôjsť k pozitívnemu posunu v jeho štýle reagovania.
Ak je to tak, potom možno preto, lebo nastal priaznivý časový súbeh našej práce a viacerých okolností „na strane klienta“, ktoré by sa dali, asi len orientačne, opísať nasledovne:
1.- Za 5 rokov pobytu v špeciálnom výchovnom zariadení došlo u chlapca k charakterovej zmene, celkovo v smere posunu od disociálnych tendencií k tendenciám asociálnym.
2.- V rodine klienta sa upokojila situácia, utíchli konflikty medzi rozídenými rodičmi.
3.- Zmenil sa vzťah klienta k jeho sestre, ktorá v danom školskom roku tiež
absolvovala niekoľkomesačný pobyt v zariadení, zo súperivého až nevraživého na
priateľský a veľmi vrúcny.
4.- Zmenil sa vzťah klienta k nevlastnému staršiemu bratovi v smere ústupu
„závidenia“ a nepriateľských pocitov.
5.- Pôvodná školská trieda prijala klienta lepšie ako v minulosti, už nebol čiernou
ovcou.
6.- U klienta sa opäť aktivovala túžba prejsť z internátneho pobytu na každodennú
dochádzku.
7.- Klientova skúsenosť niekoľkomesačného pobytu v Diagnostickom centre asi
znamenala silný vonkajší tlak na jeho „sebaregulačné schopnosti“.
8.- Preradenie na dennú dochádzku bolo chlapcovi prezentované vedením
zariadenia „spolu s upozornením, že ak opätovne zlyhá, neostane už iné riešenie,
len návrh na zaradenie do Reedukačného detského domova na Horný Bankov!“
9.- Viaceré „finty“ ako sebaregulačné manévre a alternatívne vonkajšie reakcie
klient už z minulosti do istej miery „poznal“, bol o nich, minimálne sporadicky,
„edukovaný“ vlastnou mamkou, a pravdepodobne aj niektorými vychovávateľmi.
Akoby v ňom pozitívne zdroje už spočívali.
Pokus o menežovanie týchto zdrojov metodikami KBT ( v opísanom predpokladanom motivačnom kontexte) možno „spôsobil“ u klienta predtým neobvyklú „vytrvalosť“ pri seba-ovplyvňovaní svojho správania.
Dokončenie?
Janko dochádzal do školy celý jeden mesiac.