Mgr. Alica Kopernická, PhDr. Marek Linha: Od priamočiarej edukácie k sociálnemu učeniu, od odovzdávania informácií k podnecovaniu seba-reflexie rodičov, i detí a tiež reflexie „vzťahu rodič – dieťa“.
Postupne sme si obaja uvedomovali, že samotné „prednáškové“ informovanie o rizikách ADHD vo vývine detí ( s následnými diskusiami a dielčimi metodikami ) pravdepodobne nie je celkom dostatočné ani voči očakávaniam niektorých rodičov, ani nezodpovedá predstavám, s ktorými sme do tejto aktivity pôvodne sami vstupovali.
Ukázalo sa, že zaradenie „vlastných detí“ do skupinového stretnutia s rodičmi otvára priestor pre rozmanitejšie formy skupinového aranžmá.
Napokon sme aj my pochopili ( podobne ako mnohí iní pracovníci v minulosti ), že asi to jediné, na čo môžeme zmysluplne zamerať naše podnecujúce psychologické aktivity je „tu a teraz medzi dieťaťom a jeho rodičom“.
Vychádzajúc zo základných psychologických predpokladov – a nie len z predpokladov systemického prístupu - budúcnosť ( aj tá vzťahová medzi potomkom a jeho rodičom ) – sa tvorí v aktuálne prebiehajúcej prítomnosti.
Preto sme postupne vytvorili relatívne veľmi jednoduché interakčné cvičenia, ktoré boli určené primárne pre dvojice rodič-dieťa.
Uvádzame ich napríklad pod názvami „Čo všetko deti vedia a niekedy ani nevedia, že to vedia“, „Čo všetko moja mamka dokáže“, „Rodinný minikvíz“, či „Naša rodina na ceste“.
Niekedy nás svojim príchodom prekvapili ale aj väčšie rodinné „zoskupenia“ ( napríklad otec, matka, dvaja súrodenci a strýko ), ktoré prišli na stretnutie rodičovskej skupiny za svojim „neposlušným dieťaťom“, dočasne zvereným do prevýchovnej starostlivosti nášho zariadenia.
Konkrétne metodiky uvádzame v predošlých textoch.
Naša základná skúsenosť bola, že tieto postupy psychologickej práce rodičia, i deti prijímali väčšinou veľmi kladne, v ich tvárach sme videli radosť a niekedy akoby i náznaky obnovovanej spolupatričnosti...